Starala som sa o to, aby boli iní v poriadku. Seba som si nevšimla.
Volám sa Jana. Dvadsať rokov som viedla HR — a jediný človek, ktorého mi nikto nekontroloval, som bola ja.
Toto je príbeh o tom, ako mi to došlo neskoro. A čo mi pomohlo von.
Bola som tam, kde si teraz
Poznám ten pocit, keď sa vyspíš a aj tak vstávaš ako zbitá. Keď sa staráš o všetkých a na seba ti nezostane ani pol hodiny. Keď ti okolie hovorí, že to preháňaš — a ty vnútri vieš, že už to naozaj nejde.
Ale nerozumiem ti len preto, že som tým prešla.
Rozumiem aj tomu, čo sa deje na druhej strane dverí. Dvadsať rokov som sedela tam, kde sa o ľuďoch rozhodovalo.
Dvadsať rokov som sa starala o to, aby fungovali ľudia aj firma
Dvadsať rokov pracujem v HR — ako HR Business Partner a manažérka. Prešla som bankou, logistikou, IT aj automotive. Naposledy som viedla personálne oddelenie pre firmu s dvestodvadsiatimi zamestnancami a sedela v manažmente.
Ale to sú len riadky v životopise. Podstatné je, čo som robila každý deň.
Sledovala som, komu sa nedarí. Kto to prestáva zvládať. Koho treba podržať skôr, než sa zlomí.
A zároveň som s manažmentom stavala firmu — rozpočty, procesy, čísla a rozhodnutia, ktoré museli dávať zmysel aj na trhu. Nikdy som nebola len personalistka za zamestnancov. Dobre nastavené HR je duša firmy — neviditeľný motor, ktorý ju poháňa a zároveň jej dáva ľudskú tvár.
Firmu som nikdy nevnímala ako manažment na jednej strane a zamestnancov na druhej. Firma je pre mňa živý organizmus — má svoj rytmus, svoje zdravie aj svoje slabé miesta. A ľudia sú jej tichou súčasťou.
Nestála som medzi dvoma mlynskými kameňmi. Mám rešpekt k obom stranám — lebo to nikdy neboli dve strany.
„Rastlina, človek aj firma sú pre mňa to isté. Niečo živé, čo má svoj rytmus. Len sa to inak počúva.”
Ľudia za mnou chodili, lebo vedeli, že ich vypočujem. A ja som si to nosila domov. Robila som cez víkendy, aby bolo lepšie firme aj im.
Som mama dvoch detí. S prvou dcérou som sa vrátila do práce po desiatich mesiacoch, na polovičný úväzok — vtedy som bola sama a živila som sa sama.
A jediný človek, ktorého nikto nekontroloval, som bola ja
V mojej práci nebola kolónka na to, ako sa má personalistka.
Zahmlilo sa mi pred očami
Tri mesiace ma jedna firma prehovárala, aby som prišla k nim. Sľúbili mi pozíciu, kompetencie, prácu v mojom meste — už žiadne cestovanie — a lepšiu mzdu. Dala som výpoveď a nastúpila v termíne, ktorý si želali.
V deň nástupu tam šéfka nebola. Zmluvy mi podala cudzia žena. Mzda bola nižšia, ako sme sa dohodli. Odmeny tiež.
Vtedy sa mi zahmlilo pred očami.
Celý život mám silný zmysel pre férovosť. V korporáte to nie je vždy výhoda — občas sa treba tváriť, že niečo nevidíš. Ja som to nikdy poriadne nevedela.
A v tej chvíli mi bolo jasné, čo sa deje. Keď firma poruší dohodu hneď v prvý deň, nie je to nedorozumenie. Je to vzorka toho, čo príde ďalej.
Telo mi hovorilo vstaň a odíď. Nešlo o pýchu. Šlo o to, že som presne vedela, kam som prišla.
A zastavil ma otcov hlas
Že sa neodchádza z práce, kým nemáš inú. Vždy ma tak viedol. V tej chvíli som ho počula tak jasne, akoby stál vedľa mňa — a zostala som sedieť. Je to presne tá stará nahrávka, o ktorej dnes hovorím ženám. Myšlienka, ktorá nie je tvoja, a predsa rozhodne za teba.
Telo to povedalo za mňa
Na druhý deň som išla na tri dni na péenku. Bolela ma hlava a hrdlo. Vrátila som sa na tri týždne. Potom som išla na dva mesiace.
Kŕče. Bolesti krížov. Horúčka. Zápal čriev.
A vyšetrenia nenašli nič. Krv v poriadku. Všetko v poriadku. Telo kričalo a papier hovoril, že som zdravá.
Telo hovorí vždy ako posledné. A vtedy už nešepká.
V deň, keď som sa rozhodla, že sa tam už nevrátim, sa mi uľavilo. Usmievala som sa.
A vtedy mi došlo, že to nikdy nebolo o žalúdku.
Svet má zrazu farby. A náš dvor vtáky.
Boli tam celý čas.
Neviem ti povedať presný deň, kedy sa to stalo. Viem len, čo si všímam.
Jedlo má zrazu chuť. Jem pomalšie a vyberám si, čo si dám — nie preto, aby som niečo hodila do žalúdka medzi dvoma povinnosťami, ale preto, že mi chutí. A na našom dvore sú vtáky. Boli tam zrejme celý čas — ja som ich len roky nepočula.
S mladšou dcérou viem ísť na ihrisko a naozaj tam byť. Nie ufrflaná, s hlavou v nedokončenej robote — sedím, pozerám, ako sa hrá, a čítam si pri tom knihu. Za dva mesiace som prečítala dve; predtým som na knihu nesiahla mesiace. Kedysi som po práci zaspávala spolu s ňou, vyžmýkaná do poslednej kvapky. Dnes jej pred spaním čítam rozprávky.
Pri tom všetkom boli vône — moje malé denné kotvy.
A potom je tu zmena, ktorá sa nedá odfotiť. Keď som si prečítala svoju mapu génových kľúčov, pochopila som, prečo som celý život fungovala tak, ako som fungovala — a strach, ktorý ma držal, sa začal meniť na odvahu. Prišiel pokoj: nedeje sa nič zlé, deje sa to, čo sa diať má. Akoby zo mňa spadli okovy, ktoré som ani nevidela — starostlivosť o všetkých, večná rola mediátorky, ja sama na poslednom mieste, ak vôbec na nejakom. Vyzliekla som skafander. A svet mal zrazu farby.
Nepíšem to, aby som sa chválila. Píšem to preto, že ak toto čítaš a neveríš, že vtáky na tvojom dvore ešte existujú — ony tam sú. Celý čas. Len ich zatiaľ nepočuť.
Aj mne to najprv nefungovalo
K esenciálnym olejom som prišla oveľa skôr — a dopadlo to zle.
Bola som tehotná a bolo mi tak zle, že som vracala aj dvadsaťkrát denne. Kúpila som si drahý esenciálny olej, lebo mi ho niekto odporučil.
A nikto mi nepovedal, ako ho mám používať. Či ho mám vdychovať, nanášať, riediť. Tak som ho užila vnútorne. Bolo mi ešte horšie a skončila som s tým.
Odišla som s pocitom, ktorý pozná veľa žien: mne to nepomáha.
Preto dnes nikoho nenechám samu s fľaštičkou v ruke
Nie preto, že by to bola dobrá obchodná stratégia. Preto, že viem, ako sa cíti človek, ktorý si kúpi niečo drahé a nevie, čo s tým.
Až keď mi niekto vysvetlil ako
Pred dva a pol rokom som stretla Katku. Ukázala mi Young Living a vysvetlila mi to, čo mi dovtedy nikto nepovedal — že olej sa dá používať viacerými spôsobmi a že každý z nich robí niečo iné.
A potom povedala vetu, po ktorej som spozornela: že vôňa ide cez čuch rovno do limbického systému.
To ma dostalo. Ja som už vtedy vedela, ako funguje mozog. Roky som sa zaujímala o to, ako prírodné látky pôsobia na psychiku — študovala som odborné aj historické knihy, robila som o tom workshopy.
Ale že to isté dokáže vôňa — to som netušila.
Bolo to v čase, keď som končila materskú, hľadala prácu, sťahovali sme sa a doma bolo náročné obdobie. Oleje mi vtedy pomohli s niečím, čo by som od nich vôbec nečakala: zastaviť sa skôr, než odpoviem. Presiať, čo naozaj cítim. A zrazu vidieť aj druhú stranu rozhovoru.
Prečítala som si vlastnú mapu
Tento rok ma dobehla otázka, ktorú som si dovtedy nevedela zodpovedať: prečo tak často odchádzam z práce?
Vo vzťahoch aj v priateľstvách som lojálna. Držím slovo, zostávam. Ale z práce som odišla vždy, keď som prestala súznieť s tým, ako sa tam zaobchádza s ľuďmi. A dlho som si myslela, že je to na mne niečo zlé.
Niekto mi vtedy povedal o génových kľúčoch. Nešla som si do nich po zmysel života. Šla som si po odpoveď na veľmi praktickú otázku: kde vlastne patrím? Vo veľkej firme alebo v malej. Na vedúcej pozícii, alebo sama sebe pánom.
Našla som tam dve veci.
Prvá ma oslobodila. To, čo som na sebe roky považovala za nestálosť, je v mojej mape zapísané ako Prieskumník — človek, ktorý sa učí skúsenosťou. Skúsi, občas narazí, poučí sa a ide ďalej. Nie je to nelojálnosť. Je to spôsob, akým sa učím.
Druhá bola menej príjemná. Môj tieň sa volá Zabúdanie — na vlastné limity, na oddych, na to, čo telo naozaj potrebuje. A hneď vedľa neho Spoluzávislosť, dávanie na úkor seba.
„Keď stratíš lesk v očiach, nie je to o okolnostiach — je to signál, že si zabudla na seba.”
Poznať seba nie je o ege. Nejde o to povedať ja to tak mám a hotovo. Ide o to vedieť, že to tak mám — a pracovať s tým. Strach a odvaha sú v tej mape dve strany tej istej veci. Keď to človek pochopí, prestane so sebou bojovať.
Značku som pomenovala skôr, než som si tú mapu prečítala
Hľadala som dlho. Prešla som cez harmóniu aj synergiu, kým som sa zastavila pri Súznení. Až potom som sa dočítala, že môj životný úkol sa volá Súhra. Je to to isté slovo. Len som k nemu chodila dookola, kým som našla svoje.
Prečo ti rozumiem inak
Väčšina žien, ktoré ti o olejoch povedia, ti povie, že tým prešli. Ja ti k tomu viem dať ešte niečo.
Viem, čo sa deje v tvojej práci.
Dvadsať rokov som sedela na druhej strane stola. Viem, aký tlak má tvoj vedúci nad sebou a prečo sa zrazu správa inak. To, čo ťa v práci ničí, býva málokedy namierené proti tebe — len to tak vyzerá, keď nevidíš celý obraz.
Viem, čo robí dlhodobý stres s telom.
Nie z kurzu. Z dvoch mesiacov, počas ktorých mi vyšetrenia nič nenašli.
A viem, ako oleje používať tak, aby dávali zmysel.
Ktorý, kedy, ako a prečo — aby si neskončila tam, kde som skončila ja pri prvom pokuse.
Kruh sa zatvoril
Ako osemnásťročná som chcela študovať biológiu. Prijímačky z biológie som spravila. Zlomila ma chémia — skončila som pod čiarou a išla som študovať manažment. Neskôr som si k nemu pridala ešte MBA.
Dnes ženám vysvetľujem, čo robí linalool. Prečo sa olej nemieša s vodou. Ako kortizol zaplavuje hipokampus.
Tá istá chémia, ktorá ma vtedy nepustila ďalej.
Nepoviem ti, že rozhodnutie odísť a postaviť toto bolo ľahké. Nebolo. Ale je moje.
Ak si dočítala až sem, asi ti to nie je cudzie
Prvých 20–30 minút je nezáväzných a zadarmo. Povieš mi, ako sa máš, a ja ti poviem, čo by som na tvojom mieste skúsila najskôr.
Bez tlaku a bez toho, že si musíš niečo kúpiť.
Ešte nie si pripravená hovoriť? Stiahni si sprievodcu Päť vôní pre unavenú ženu — pošlem ti ho na e-mail.